Teloméry

Segmenty DNA, koncové časti chromozómov. Často sa prirovnávajú k plastovým zakončeniam na šnúrkach od topánok, ktoré ich držia pokope. Podobne koncové časti chromozómov – teloméry, chránia dedičný materiál pred degradáciou a zamedzujú vzájomnému spájaniu a zamotávaniu chromozómov. Ak by sa to totiž stalo, genetické informácie by sa mohli zmiešať alebo poškodiť a to by viedlo k poruche buniek a zvýšenému riziku ochorení.

Čím sú teloméry dlhšie, tým dlhšie môžu byť chromozómy, a tým môžu aj bunky zostať funkčné dlhší čas. Počas života sa teloméry skracujú a ich dĺžka sa v súčasnosti považuje za signalizátor biologického starnutia. Zakaždým, keď sa bunka delí, teloméry sa skrátia, až sa stanú príliš krátke na to, aby sa mohla ďalej deliť. Vtedy bunka zostane neaktívna, odumrie alebo sa delí naďalej (táto deľba však môže byť nebezpečná, pretože je abnormálnym procesom).
A takto naše telo starne. Bunky odumierajú bez toho, aby ich nahradili nové. Môžeme teda povedať, že dĺžka telomér určuje, kedy naše telo príde až na koniec svojej púte.

S každým bunkovým delením sa jednak skracujú teloméry, starnú naše bunky a celý organizmus. Starnutie sa prejavuje väčšou človeka na ochorenia súvisiace s vyšším vekom. Ide hlavne o cukrovku alebo srdcové ochorenia.

Je možné dĺžku telomérov, a tým aj dĺžku života ovplyvniť?

Odpovede na túto otázku dávajú výsledky mnohých štúdií.
Príkladom je výskum Elizabeth Blackburnové a Elissy Epelové – dvoch významných vedkýň- držiteľky Nobelovej ceny, ktorá objavila telomerázu a úlohu telomér v procese starnutia a zdravotnej psychologičky, ktorý odhaľuje ako môžeme konkrétnym životným štýlom a správnymi psychickými návykmi ochraňovať svoje teloméry, spomaľovať priebeh ochorenia a zlepšovať kvalitu života.

Elizabeth Blackburnová a Elissa Epelová zdôrazňujú, že hoci je jasné, že všetci raz zostarneme, môžeme sami čiastočne ovplyvniť to, ako a kedy sa to stane. Spôsob nášho života má podstatný vplyv nie len na naše fyzické a psychické zdravie, ale tiež na to, ako starneme. Teloméry totiž robia to, čo im my prikazujeme svojim spôsobom života, nevykonávajú iba povely udávané genetickým kódom.

Ich revoluční objav ako žiť dlhšie a zdravšie poukazuje na to, že svojim chovaním, životosprávou neovplyvňujeme iba svoje vlastné teloméry a dĺžku života v zdraví, ale zároveň predávame tento odkaz i svojim deťom, lebo ovplyvňujeme dĺžku ich telomérov už pred ich narodením. Ich teória je receptárom na dlhší život v zdraví.

Iná štúdia poukazujúca na vplyv životného štýlu na dĺžku telomer je štúdia, ktorou vedci z Imperial College London a Univerzity v Oulu vo Fínsku skúmali ako rýchlo sa mení dĺžka telomér u ľudí, ktorí vo veku okolo 30 rokov boli viac ako dva roky bez práce. Analyzovali vzorky DNA 5 620 mužov a žien narodených vo Fínsku v roku 1966. Merali dĺžku telomér v krvných bunkách vzoriek zozbieraných v roku 1997, keď účastníci štúdie mali 31 rokov. Z výsledkov vyplýva, že muži nezamestnaní viac ako dva z predchádzajúcich troch rokov sa vyznačovali aspoň dvakrát vyššou pravdepodobnosťou skrátenia telomér v porovnaní s kontinuálne zamestnanými mužmi. V štúdii hodnotili aj ďalšie faktory, ktoré mohli ovplyvniť výsledky. V štúdii bol vo veku 30 rokov dlhodobo nezamestnaných primalý počet žien, nemožno preto posúdiť, či dlhodobá nezamestnanosť škodí viac mužom ako ženám. Udržiavanie ľudí v práci by malo byť súčasťou všeobecnej snahy o podporu ľudského zdravia.

Ak teda chceme, aby sa naše teloméry skracovali čo najpomalšie, odporúča napríklad doktor Joseph Raffaele tieto stratégie:

• odstránenie úzkosti a stresu telesné cvičenie
• vyhýbanie sa fajčeniu
• odbúranie nadmernej hmotnosti
• obmedzený príjem tukov a naopak príjem omega-3 mastných kyselín a vitamínu D

Omladiť starého človeka je krásna myšlienka. Kto z nás by nechcel aspoň spomaliť čas ? Ale to je zatiaľ nemožné. Možné je začať pracovať na tom, aby sme nestarli príliš rýchlo.

Naša nevýhoda je však v tom, že bunky a telo si „pamätajú, čo bolo“. Niekedy dlhé roky„pracujeme“ na zhoršovaní zdravotného stavu, ignorujeme varovné signály nášho tela až do stavu prejavu určitého závažného ochorenia.

Mechanizmy bunkovej pamäti sú zatiaľ málo známe, ale fungujú efektívne – inak by sa nemohli z jednej zárodočnej bunky vyvinúť a neustále obnovovať všetky tkanivá a orgány nášho tela. Riešením všetkých útrap by bola vedomosť a schopnosť ovplyvnenia týchto mechanizmov. Dnes sa veda zamýšľa, či by nebolo vhodné predĺženie teloméry počas embryonálneho vývoja. Hoci technicky by sa to dalo zvládnuť, je to neetické. A najväčším problémom je zabezpečiť, aby takáto upravená teloméra nezmenila normálnu bunku na rakovinovú.

Zdroj: www.vedanadosah.sk

The Telomere Effect: A Revolutionary Approach to Living Younger, Healthier, Longer, By Professor Elizabeth Blackburn and Professor Elissa Epel